desana

Včera som tak urobila a toto je môj pozorovací výsledok:

Na vedľajšej lavičke sedia traja chalani a akonáhle prejde okolo nejaká baba, otáčajú svoje hlavičky za ňou.. a potom počuť už len rôzne komentáre a hodnotenia. Najčastejšie sa stretávam s hodnotením so stupnicou od 1 do 10. Potom vďaka tomu, že študujem na škole technického zamerania som sa dostala na svojej výskumnej ceste aj k iným hodnoteniam.

Hodnotenie pozadia žien: tá dotyčná ma hatchback, - Ale čo si slepý? Veď to je liftback. -  A pozrite na tamtú... tá má ,,kombík,, .. A tak to ide ďalej. (Pre neznalých, je to označenie áut, teda ,,pozadia,, áut).

A mnohé iné.. ale niektoré nepublikovateľné verejne.. J

Na lavičke oproti sedí mamička a snaží sa dostať svoje uplakané dieťa do kočíka. No náš malý statočne bojuje, predsa len, je pekne a fontána tak krásne strieka tú vodu do ktorej by bola škoda neskočiť si. Ale vysvetlite to mamičke, ktorá ,,nemá pochopenie,, pre detské nadšenie. J Bohužiaľ, mamička vedie jedna nula. Malý je v kočíku s červenými očami a s prerývaným ,,uaaaaaa,, a ,,ueeeee,, sledujem ako miznú smerom ku cukrárni. (Asi aby mamička trošku uľavila svojmu svedomiu ;)

Pozerám ako sa do parku rúti otecko s dvoma malými synmi. Pekný výjav J. Synčekovia hneď pribehli ku fontáne a už sa polievajú a ostrekujú vodou. No chudák otecko nezvláda synátorov. Sú ako živé striebro. Škoda, že tá mamička už odišla, tá by im dala lekciu J

Naozaj všetka česť mamičkám. Sú to multifunkčné zariadenia. Dúfam, že takýmto pomenovaním nikoho neurazím, ale je to tak.

Keďže sedím na lavičke už čosi vyše hodiny, poberám sa pomaly domov. Cestou prechádzam cez mesto a ďalej pozorujem ľudí. Dvaja ,,pankáči,, s bielym pudlíkom, ktorý má na sebe krikľavožlté psie oblečenie. Ani semafór nesvieti tak výrazne ako táto ,,trojka,,. Ako pozerám, nie som jediná, ktorá sa pousmiala, prípadne, ľudia sa otáčajú. Zámer tejto dvojice zvýrazniť sa, ak bol taký, sa jednoznačne vydaril.

Pomaly prichádzam na autobusovú zastávku, kde sa poslušne postavím a čakám na svoj autobus. No moje oči sledujú ďalej...

Babky-demokratky sedia na lavičke a trkocú... sťažujú sa jedna druhej, aké choroby majú, koľko lekárov navštívili, a že už len o paliciach a barlách.. A tu prichádza ten kameň úrazu.. barly. Keď idú po chodníku, idú si pomaličky, krôčik po krôčiku. Pomocou palice. Ale keď vidia, že prichádza autobus, vtedy aj mladý človek má čo robiť, aby ich dostihol. Sama som to niekoľkokrát zažila a ani dnes tomu nebolo inak. Autobus prišiel, babky vyskočili ako lane a šup ho – behom, držiac si palice v ruke ku autobusu. Rýchlo hore, len aby si stihli obsadiť miesto na sedenie. J Keď som to prvýkrát videla, ako vraví môj kamarát, ,,sánka mi spadla až do suterénu,,. A keď si už sadnú na to svoje miesto, zase sú z nich tie ,,starobou skúšané,, osôbky.

Pozerám ako prichádza autobus č.11. (V Košiciach. Veľmi známy, lebo svoju púť končí na sídlisku Luník 9.) Spomeniem si, ako som ním ešte relatívne nedávno cestovala, pretože bol jedným zo spojov, ktorý zastavoval na zastávke blízko môjho domu. A z mojich spomienok sa vynorila jedna... Bol to daždivý deň. Stála som v centre a čakala na hocijaký spoj, na ktorý by som mohla naskočiť a ,,utiecť,, pred dažďom. A prišla vtedy ako prvá práve 11tka. Plná rómskych spoluobčanov. A na okne autobusu veľký žltý plagát s nápisom, že žltačku môžeme chytiť vlastne kdekoľvek. Veď nenadarmo sa jej vraví ,,choroba špinavých rúk,,. Nie som rasista, ale viem v akých podmienkach žije väčšina občanov na Luníku 9. Preto som stála ako zhypnotizovaná, dážď na mňa padal (čakáreň zastávky bola preplnená) a ja som len sledovala, ako zopár ľudí vystúpilo, nastúpilo, dvere autobusu sa zavreli a ja ďalej ako v tranze som len sledovala ako mi odchádza môj autobus.

(Ale možno som sa vyhla žltačke ;)

Dnes už máme spoj číslo 10. ,,Jedenástka,, je špeciál pre Luník 9. Má inú trasu a trošku iné podmienky pri nastupovaní do autobusu.

No ja čakám na iný spoj, ktorý ma zavezie na iné miesto, kde môžem nerušene pozorovať ďalej.. J